19. októbra, pondelok · 19:00 – 23:59 · Teatro Colorato
Mengeleho dievča
DivadloVstupnéExteriér
mnohými cenami ovenčená inscenácia hosťujúceho divadla RAMAGU sa predstaví v Bratislave Divadelná monodráma prinesie skutočný príbeh mladej ženy, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Bola jednou z väzenkýň v Osvienčime, ktorá sa musela podrobiť pseudolekárskym pokusom. V roku 2018 si knihu „Mengeleho dievča“, spomienky Violy Stern Fischerovej, ktoré do románovej podoby spracovala Veronika Homolová Tóthová, prečítala herečka Divadla RAMAGU, Simona Marhefková, ktorá má dodnes z príbehu pani Violy mrazivý zážitok. „Knihu som odporučila manželovi, ktorý je producentom a po jej prečítaní začal ihneď vyvíjať aktivity k získaniu práv, aby sme mohli tento obrovský príbeh ponúknuť ako divadelnú monodrámu.“ Práve Simona Marhefková stvárni Violu Stern Fischerovú. Mladé dievča, Viola, žije v Lučenci svoj život plný nádejí a životnej energie v čase, keď všetko zničí vojna. Rodinné puto, nádej na lásku, túžbu po vzdelaní a radosti každodenného života sa stávajú už iba spomienkami, ktoré nahradí holý boj o život. Hneď pri príchode do Osvienčimu ju Josef Mengele vyberie do skupiny väzenkýň, na ktorých budú nacistickí lekári vykonávať pokusy. Lukáš Marhefka, producent projektu: „Spišská Stará Ves a zároveň Zamagurie bolo pred 2. sv. vojnou domovom pre nemalú židovskú komunitu. Lekári, obchodníci, remeselníci židovského pôvodu predstavovali pre tunajšie obyvateľstvo dôležitú súčasť vzťahov a spoločenského života. V Spišskej Starej Vsi ostal po 2. sv. vojne iba schátraný židovský cintorín. Vážnejšou správou je však inklinovanie časti obyvateľstva Zamaguria, okresu, regiónu k extrémistickým postavám spoločnosti. Cítime, že v našom okolí je osveta nevyhnutná. Preto chceme ako regionálne zoskupenie poukázať na to, že sa nás to týka.“ Lukáš Marhefka oslovil v júni 2019 po prečítaní knihy Mengeleho dievča jej spoluautorku, Veroniku Homolovú Tóthovú, ktorá bola voči projektu veľmi ústretová a nápomocná. S udelením licencie súhlasili aj dediči práv pani Fischerovej, jej dve dcéry a vnuk.
Tvorca programu analytickej maľby na princípe trompe l’oeil (zrakového klamu). Člen výtvarného združenia avance-retard. Patrí do okruhu absolventov stredoškolského štúdia u profesora Rudolfa Filu, ktorí od konca 70. rokov rozvíjali novú vizuálnu podobu konceptu s cieľom zachovať si vnútornú autenticitu tvorby. Študoval na VŠVU u prof. D. Milyho a prof. P. Matejku. V r. 1982 – 2008 pedagogicky pôsobil na Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. V centre Bočkayovej umeleckej koncepcie je odveký problém umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie. Čo je vlastne namaľované a čo je naozaj. Kde leží hranica medzi nimi? Tieto otázky rieši na základe precíznej staromajstrovskej techniky maľby, ktorou však skúma novodefinované výtvarné problémy vzťahov maľby a kresby, plochy a priestoru, ilúzie a ilúzie ilúzie.
Výstava Za zatvorenými dverami otvára intímny priestor, v ktorom sa domov a súkromie premieňajú z iluzórneho bezpečného prístavu na implozívnu pascu. Prezentované diela nahliadajú do miest, ktoré bežne zostávajú skryté pred vonkajším pohľadom, teda do zón osobnej stagnácie, potláčaných tráum a telesného odcudzenia.
Výstava predstavuje skupinovú tvorbu Bratislavčanov Cyrila BLaža, Borisa ONDreičku a Stana DančIAKa. Je 30. výročím rovnomennej výstavy Blondiak, ktorá sa uskutočnila v Galérii Cypriána Majerníka na Hurbanovom námestí v roku 1996. Galérii Cypriána Majerníka bola neskôr na čas presídlená práve do Zichyho paláca na Ventúrskej. Pôvodne založená v roku 1957, bola Galéria Cypriána Majerníka venovaná mladému umeniu (v pôvodne bytovom dome excelentného funkcionalistického architekta Christiana Ludwiga z roku 1937, na mieste Ramharterovho domu, z roku 1840) po SNG najstaršou galériou. Galérie nahradila pôvodné Cafe Regina. V roku 1967 v nej vystavoval aj 30-ročný Stano Filko svoj projekt Externé prostredie – komunikácia. Výstava nemapuje len práce spomenutých autorov, ale cez metódu tvorby vo vybraných lokáciách majoritne v Starom meste, aj mesto a jeho zmeny z perspektívy umelcov, jeho patriotov. Vyslovene sa dotýka aj takých symbolických fenoménov ako Bratislavské rožky či pivo Stein. Spomenuté kolektívne produkcie sa tvorili predovšetkým v podnikoch (z ktorých mnohé už neexistujú alebo prudko zmenili svoj pôvodný naturel) ako Luxor a Tulipán na Štúrovej, U Michala na Sedlárskej, Depreso na Ventúrskej, hotel Devín na Riečnej, Savoy, Carlton, Verne a Korzo na Hviezdoslavovom námestí, Krym na Šafárikovom námestí, Danubius na Fajnorovom nábreží, Bufet pod Starým mostom na Tyršovom nábreží, či Funus na Kalvárii, ale aj v Sade Janka Krála či kaviarni plavárne Centrál. Takže charakter tejto výstavy je aj pamätnícky (pamäť súčasnosti).
