r. N. W. Refn, DK, 2026, české titulky, [15] , násilie, sex, strach, 110 min. Uznávaný dánsky režisér Nicolas Winding Refn, vizionársky tvorca trilógie Dealer a filmov Drive či Neon Demon, sa vracia s hypnotickou hororovou sci-fi odyseou, ktorá prepája existenciálnu drámu, nadprirodzený horor a snovú noir estetiku. Vo futuristickej metropole pohltenej neprirodzenou hmlou pátra mladá žena po svojom nezvestnom otcovi. Jej cesta sa pretne s americkým vojakom, ktorý sa snaží zachrániť svoju dcéru z miesta, o ktorom je presvedčený, že je samotným peklom. Ako sa realita mení na nočnú moru, smútok, vina a túžba nadobúdajú hmatateľnú podobu. Film skúma, ako si ľudia vytvárajú vlastné súkromné peklá prostredníctvom strachu, posadnutosti a straty. Táto snímka, inšpirovaná Refnovou osobnou skúsenosťou s klinickou smrťou, je jeho doposiaľ najosobnejším dielom – meditáciou o smrteľnosti, znovuzrodení a premene. Film nadväzuje na neónovú estetiku Drive a Neon Demon a spája výraznú obrazovú štylizáciu, minimalistické rozprávanie a surrealistické sci-fi vízie s hudbou legendárneho talianskeho skladateľa Pina Donaggia. V hlavných úlohách sa predstavia Sophie Thatcher, Charles Melton, Kristine Froseth a ďalší členovia medzinárodného obsadenia. Film mal svetovú premiéru v Oficiálnom výbere Medzinárodného filmového festivalu v Cannes 2026, čím sa Nicolas Winding Refn vrátil na festivalovú Croisette.
Tvorca programu analytickej maľby na princípe trompe l’oeil (zrakového klamu). Člen výtvarného združenia avance-retard. Patrí do okruhu absolventov stredoškolského štúdia u profesora Rudolfa Filu, ktorí od konca 70. rokov rozvíjali novú vizuálnu podobu konceptu s cieľom zachovať si vnútornú autenticitu tvorby. Študoval na VŠVU u prof. D. Milyho a prof. P. Matejku. V r. 1982 – 2008 pedagogicky pôsobil na Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. V centre Bočkayovej umeleckej koncepcie je odveký problém umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie. Čo je vlastne namaľované a čo je naozaj. Kde leží hranica medzi nimi? Tieto otázky rieši na základe precíznej staromajstrovskej techniky maľby, ktorou však skúma novodefinované výtvarné problémy vzťahov maľby a kresby, plochy a priestoru, ilúzie a ilúzie ilúzie.
Výstava Za zatvorenými dverami otvára intímny priestor, v ktorom sa domov a súkromie premieňajú z iluzórneho bezpečného prístavu na implozívnu pascu. Prezentované diela nahliadajú do miest, ktoré bežne zostávajú skryté pred vonkajším pohľadom, teda do zón osobnej stagnácie, potláčaných tráum a telesného odcudzenia.
Výstava predstavuje skupinovú tvorbu Bratislavčanov Cyrila BLaža, Borisa ONDreičku a Stana DančIAKa. Je 30. výročím rovnomennej výstavy Blondiak, ktorá sa uskutočnila v Galérii Cypriána Majerníka na Hurbanovom námestí v roku 1996. Galérii Cypriána Majerníka bola neskôr na čas presídlená práve do Zichyho paláca na Ventúrskej. Pôvodne založená v roku 1957, bola Galéria Cypriána Majerníka venovaná mladému umeniu (v pôvodne bytovom dome excelentného funkcionalistického architekta Christiana Ludwiga z roku 1937, na mieste Ramharterovho domu, z roku 1840) po SNG najstaršou galériou. Galérie nahradila pôvodné Cafe Regina. V roku 1967 v nej vystavoval aj 30-ročný Stano Filko svoj projekt Externé prostredie – komunikácia. Výstava nemapuje len práce spomenutých autorov, ale cez metódu tvorby vo vybraných lokáciách majoritne v Starom meste, aj mesto a jeho zmeny z perspektívy umelcov, jeho patriotov. Vyslovene sa dotýka aj takých symbolických fenoménov ako Bratislavské rožky či pivo Stein. Spomenuté kolektívne produkcie sa tvorili predovšetkým v podnikoch (z ktorých mnohé už neexistujú alebo prudko zmenili svoj pôvodný naturel) ako Luxor a Tulipán na Štúrovej, U Michala na Sedlárskej, Depreso na Ventúrskej, hotel Devín na Riečnej, Savoy, Carlton, Verne a Korzo na Hviezdoslavovom námestí, Krym na Šafárikovom námestí, Danubius na Fajnorovom nábreží, Bufet pod Starým mostom na Tyršovom nábreží, či Funus na Kalvárii, ale aj v Sade Janka Krála či kaviarni plavárne Centrál. Takže charakter tejto výstavy je aj pamätnícky (pamäť súčasnosti).
