18. októbra, nedeľa · 17:00 – 19:21 · Dom kultúry Lúky
Be2Can: SPOMIENKA NA PRINCEZNÚ MUMBI
InéVstupnéExteriér
r. D. Hauser, CH, 2025, české titulky, [12] , strach, vulgarizmy, 81 min. Píše sa rok 2093. Umata je futuristická africká krajina, v ktorej vojna v minulosti znovu priviedla k životu starobylé kráľovstvá. Mladý filmár Kuve prichádza do Umaty, aby nakrútil dokument o následkoch vojny. Namiesto očakávanej skazy však objavuje svet, ktorý si napriek tragickej minulosti dokázal vytvoriť vlastný spôsob života. Stretáva Mumbi – ženu, ktorá zásadne zmení jeho pohľad na svet aj na samotné filmovanie. Mumbi vyzýva Kuveho, aby svoj film nakrútil bez použitia umelej inteligencie. V dobe, keď technológie dokážu vytvárať obrazy aj príbehy, sa jeho cesta stáva hľadaním vlastného filmárskeho hlasu a návratom k tomu, čo je skutočné a spontánne. V rozbitom svete pritom objavuje krásu ukrytú v rozhovoroch, vzťahoch, smiechu a obyčajných chvíľach. Režisér Damien Hauser prepája afrofuturizmus, romancu a film o filme s úvahou o pamäti, technológiách a ľudskosti. Film ukazuje, že zatiaľ čo na veľké dejiny spomíname prostredníctvom vojen a katastrof, vlastný život si uchovávame v pamäti najmä cez malé, osobné okamihy. Aj v budúcnosti tak nemusí byť tým najcennejším technológia, ale obyčajná ľudská blízkosť.
Tvorca programu analytickej maľby na princípe trompe l’oeil (zrakového klamu). Člen výtvarného združenia avance-retard. Patrí do okruhu absolventov stredoškolského štúdia u profesora Rudolfa Filu, ktorí od konca 70. rokov rozvíjali novú vizuálnu podobu konceptu s cieľom zachovať si vnútornú autenticitu tvorby. Študoval na VŠVU u prof. D. Milyho a prof. P. Matejku. V r. 1982 – 2008 pedagogicky pôsobil na Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. V centre Bočkayovej umeleckej koncepcie je odveký problém umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie. Čo je vlastne namaľované a čo je naozaj. Kde leží hranica medzi nimi? Tieto otázky rieši na základe precíznej staromajstrovskej techniky maľby, ktorou však skúma novodefinované výtvarné problémy vzťahov maľby a kresby, plochy a priestoru, ilúzie a ilúzie ilúzie.
Výstava Za zatvorenými dverami otvára intímny priestor, v ktorom sa domov a súkromie premieňajú z iluzórneho bezpečného prístavu na implozívnu pascu. Prezentované diela nahliadajú do miest, ktoré bežne zostávajú skryté pred vonkajším pohľadom, teda do zón osobnej stagnácie, potláčaných tráum a telesného odcudzenia.
Výstava predstavuje skupinovú tvorbu Bratislavčanov Cyrila BLaža, Borisa ONDreičku a Stana DančIAKa. Je 30. výročím rovnomennej výstavy Blondiak, ktorá sa uskutočnila v Galérii Cypriána Majerníka na Hurbanovom námestí v roku 1996. Galérii Cypriána Majerníka bola neskôr na čas presídlená práve do Zichyho paláca na Ventúrskej. Pôvodne založená v roku 1957, bola Galéria Cypriána Majerníka venovaná mladému umeniu (v pôvodne bytovom dome excelentného funkcionalistického architekta Christiana Ludwiga z roku 1937, na mieste Ramharterovho domu, z roku 1840) po SNG najstaršou galériou. Galérie nahradila pôvodné Cafe Regina. V roku 1967 v nej vystavoval aj 30-ročný Stano Filko svoj projekt Externé prostredie – komunikácia. Výstava nemapuje len práce spomenutých autorov, ale cez metódu tvorby vo vybraných lokáciách majoritne v Starom meste, aj mesto a jeho zmeny z perspektívy umelcov, jeho patriotov. Vyslovene sa dotýka aj takých symbolických fenoménov ako Bratislavské rožky či pivo Stein. Spomenuté kolektívne produkcie sa tvorili predovšetkým v podnikoch (z ktorých mnohé už neexistujú alebo prudko zmenili svoj pôvodný naturel) ako Luxor a Tulipán na Štúrovej, U Michala na Sedlárskej, Depreso na Ventúrskej, hotel Devín na Riečnej, Savoy, Carlton, Verne a Korzo na Hviezdoslavovom námestí, Krym na Šafárikovom námestí, Danubius na Fajnorovom nábreží, Bufet pod Starým mostom na Tyršovom nábreží, či Funus na Kalvárii, ale aj v Sade Janka Krála či kaviarni plavárne Centrál. Takže charakter tejto výstavy je aj pamätnícky (pamäť súčasnosti).
