Smrť sprevádza ľudstvo od jeho počiatkov. Náboženstvo jej po stáročia dávalo význam, pravidlá aj podobu a určovalo, ako sa človek mal pripraviť na poslednú cestu, ako sa malo za zosnulého modliť a čo podľa viery nasledovalo po smrti. Počas prehliadky sa pozrieme na náboženské dogmy a predstavy o duši, poslednom súde, vzkriesení, nebi, pekle a očistci a na ich vplyv na život človeka aj na spôsob pochovávania. Priblížime si odpustky a ich význam pre spásu duše, pohrebné rituály a symboly a tiež rozdielne predstavy o poslednej rozlúčke v jednotlivých náboženstvách. Spoznáme kresťanské, židovské a moslimské pohrebné zvyky – od prípravy tela a modlitieb až po samotný spôsob uloženia zosnulého, podobu hrobu a pravidlá platné pre pohrebisko. Ukážeme si, prečo majú židovské cintoríny a hroby svoju špecifickú podobu, aký význam má v judaizme rýchle pochovanie, ako sa s mŕtvym lúči kresťanská tradícia a aké pravidlá sprevádzajú pohreb v islame. Rozdielne náboženstvá, rozdielne rituály, no rovnaká snaha dať smrti zmysel a zosnulému dôstojnú poslednú cestu. Smrť však v minulosti súvisela aj s predstavami o vine, treste a spravodlivosti. Spoznáme úlohu kata, verejné popravy a kruté tresty, ktoré mali byť nielen potrestaním vinníka, ale aj varovaním pre ostatných. Priblížime si Božie súdy, pri ktorých sa ľudia pokúšali nechať rozhodnúť o vine či nevine nadprirodzenú moc, a predstavy o čarodejniciach, bosorkách a diabolskom pôsobení, ktoré mohli človeka priviesť až pred súd a na popravisko. Choroby a epidémie dokázali v krátkom čase pripraviť o život celé rodiny i veľké časti obyvateľstva. Keď ľudia nepoznali skutočné príčiny ochorení, hľadali ich v Božom treste, osude, mágii či nadprirodzených silách. Pozrieme sa preto aj na špitály, chudobince a dejiny starostlivosti o chorých a umierajúcich. Spoznáme dejiny pohrebníctva, zaniknuté cintoríny a zabudnuté pohrebiská, ktoré sa v priebehu stáročí stali súčasťou meniaceho sa mesta. Osobitnú pozornosť venujeme poverám a strachu zo smr
Tvorca programu analytickej maľby na princípe trompe l’oeil (zrakového klamu). Člen výtvarného združenia avance-retard. Patrí do okruhu absolventov stredoškolského štúdia u profesora Rudolfa Filu, ktorí od konca 70. rokov rozvíjali novú vizuálnu podobu konceptu s cieľom zachovať si vnútornú autenticitu tvorby. Študoval na VŠVU u prof. D. Milyho a prof. P. Matejku. V r. 1982 – 2008 pedagogicky pôsobil na Škole úžitkového výtvarníctva Jozefa Vydru v Bratislave. V centre Bočkayovej umeleckej koncepcie je odveký problém umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie. Čo je vlastne namaľované a čo je naozaj. Kde leží hranica medzi nimi? Tieto otázky rieši na základe precíznej staromajstrovskej techniky maľby, ktorou však skúma novodefinované výtvarné problémy vzťahov maľby a kresby, plochy a priestoru, ilúzie a ilúzie ilúzie.
Výstava Za zatvorenými dverami otvára intímny priestor, v ktorom sa domov a súkromie premieňajú z iluzórneho bezpečného prístavu na implozívnu pascu. Prezentované diela nahliadajú do miest, ktoré bežne zostávajú skryté pred vonkajším pohľadom, teda do zón osobnej stagnácie, potláčaných tráum a telesného odcudzenia.
Výstava predstavuje skupinovú tvorbu Bratislavčanov Cyrila BLaža, Borisa ONDreičku a Stana DančIAKa. Je 30. výročím rovnomennej výstavy Blondiak, ktorá sa uskutočnila v Galérii Cypriána Majerníka na Hurbanovom námestí v roku 1996. Galérii Cypriána Majerníka bola neskôr na čas presídlená práve do Zichyho paláca na Ventúrskej. Pôvodne založená v roku 1957, bola Galéria Cypriána Majerníka venovaná mladému umeniu (v pôvodne bytovom dome excelentného funkcionalistického architekta Christiana Ludwiga z roku 1937, na mieste Ramharterovho domu, z roku 1840) po SNG najstaršou galériou. Galérie nahradila pôvodné Cafe Regina. V roku 1967 v nej vystavoval aj 30-ročný Stano Filko svoj projekt Externé prostredie – komunikácia. Výstava nemapuje len práce spomenutých autorov, ale cez metódu tvorby vo vybraných lokáciách majoritne v Starom meste, aj mesto a jeho zmeny z perspektívy umelcov, jeho patriotov. Vyslovene sa dotýka aj takých symbolických fenoménov ako Bratislavské rožky či pivo Stein. Spomenuté kolektívne produkcie sa tvorili predovšetkým v podnikoch (z ktorých mnohé už neexistujú alebo prudko zmenili svoj pôvodný naturel) ako Luxor a Tulipán na Štúrovej, U Michala na Sedlárskej, Depreso na Ventúrskej, hotel Devín na Riečnej, Savoy, Carlton, Verne a Korzo na Hviezdoslavovom námestí, Krym na Šafárikovom námestí, Danubius na Fajnorovom nábreží, Bufet pod Starým mostom na Tyršovom nábreží, či Funus na Kalvárii, ale aj v Sade Janka Krála či kaviarni plavárne Centrál. Takže charakter tejto výstavy je aj pamätnícky (pamäť súčasnosti).
